Šimunová Katarína_Sandtray v procese psychoterapie klienta v odpore.

Pred mojím prvým stretnutím s takmer 10 ročným Matúšom si v duchu opakujem, čo som sa od Veroniky naučila a čo mi pripomenula - v prvom rade, ako sa mám ja a ako sú na tom moje potreby? Zdanlivo úplná banalita, no pre mňa jeden z najdôležitejších "aha zážitkov" celého sandtray kurzu. Popri potrebách klientov je tak ľahké začať zabúdať na svoje vlastné.

Prebieham vnútorný monitor svojím telom a zdá sa, že všetko je v poriadku, som na Matúša pripravená. Žiadna moja potreba, ktorá by ma mohla pri práci s ním rušiť, nekričí po uspokojení. V hlave mám jasný cieľ, ktorý odráža jednotlivé fázy sedenia s klientom podľa Madeleine De Little: privítam Matúša, vypočujem si, čo je z jeho pohľadu problém, s ktorým prichádza, prizvem ho k spolupráci a k tvorbe obrazu v piesku. Následne mu umožním zmenu tohto obrazu, ukotvím zážitok v jeho tele, ukotvím zmenu, zreflektujem celý zážitok a ocením ho. Na záver mu ponúknem prianie spolu s malou horiacou sviečkou. Vyskúšala som si celý tento proces na sebe a teším sa na to, ako snáď podobne zaujímavý zážitok sprostredkujem Matúšovi.

Hneď po príchode Matúša do mojej miestnosti mi je ale jasné, že môj vnútorný plán bude možno potrebovať pár úprav, nevzdávam sa ho však ešte úplne. Matúš je dieťa/klient v odpore. Vchádza síce do miestnosti sám, dobrovoľne, no napriek mojej ponuke sadnúť si, zostáva stáť, nohy má ukotvené pevne od seba, ruky napevno skrížené na hrudi a spod rúška na mňa pozerá len pár nedôverčivých hnedých očí. Je pripravený na boj...alebo na útek.

Zostávam pokojná, predstavujem mu seba a pýtam sa či vie, prečo sem dnes prišiel. "Áno, mama mi to povedala. No to vám nebudem hovoriť!" Tomu sa ťažko odporuje, rešpektujem preto jeho rozhodnutie, a stručne mu vysvetľujem, čo viem o dôvode príchodu od jeho mamy ja. Mama by chcela, aby sa Matúš cítil šťastne, aby sa mu ľahšie fungovalo v škole a aby sa začlenil do kolektívu. Priala by si tiež, aby nebol drzý k dospelým, aby nemusel klamať a vymýšľať si nepravdivé veci. Viem toho od mamy viac, no pri Matúšovi zostávam pri stručnej verzii a pýtam sa ho, či by si prial k tomu niečo povedať on sám. Mlčí, len odmietavo pokrúti hlavou.

Predstavujem teda priestor, v ktorom sa obidvaja nachádzame a pokúšam sa nasmerovať jeho pozornosť k piesku. "Pozri sem Matúš, mám tu takýto box s pieskom, v ktorom si môžeš vytvoriť obrázok, aký len chceš. Môžeš na to použiť všetky figúrky a predmety, ktoré tu vidíš. Keby si náhodou niečo potreboval a nevedel to nájsť, povedz mi o tom a ja ti to pomôžem hľadať. Ten piesok je teraz tvoje kráľovstvo, môžeš v ňom vytvoriť svoj vlastný svet...".

Ale Matúš sa ani nepohne. "Ja sa už nehrám, vôbec!" Hovorí to rázne a úplne vážne, ruky stále prekrížené na hrudi, pozerá po všetkých figúrkach s opovrhnutím. Vnútri cítim ako môj krásny plán sandtray stretnutia praská ako mydlová bublina. Som si istá, že v minulosti by ma v takomto bode stretnutia s klientom chytila panika, no teraz v sebe nachádzam slová I. D. Yaloma, ktorý píše o tom, že silné pokušenie dosiahnuť istotu prostredníctvom toho, že sa oprieme o nejakú ideologickú školu alebo že sa zaštítime pevným terapeutickým systémom, je zradné. Takéto rozhodnutie môže zablokovať nenaplánované a spontánne stretnutie, ktoré je pre účinnú terapiu nevyhnutné (I.D.Yalom, 2004).

Vystupujem teda na chvíľu z komfortu rámca presne naplánovaného stretnutia a pokúšam sa Matúša "chytiť za ruku" tam, kde cítim, že by sa to mohlo dať. "Hm, chápem, ty sa už vôbec nehráš s figúrkami. Ako teda inak rád tráviš čas?" Oči Matúša sa zrazu rozžiaria. "Hrám sa Minecraft...mám tam tri rezidencie, každá je iná a všetci mi závidia. Tiež hrám GTA, tá je ale až od 18 plus, no ja ju mám..." Vzdialenosť medzi mnou a Matúšom sa máličko zmenšila, dvere sa pootvorili. Počúvam ho, pýtam sa v téme, ktorá je mu blízka a on nadšene rozpráva o tom, čo všetko v hre vytvoril, nahral, koľko peňazí a pokladov má vo svojich rezidenciách ukrytých. Zaujímam sa o jeho svet a on postupne uvoľňuje prekrížené ruky a sadá si ku mne, k boxu s pieskom.

"Matúš, vnímam, že toho v počítačovej hre veľmi veľa vieš a dokážeš. Myslíš, že by si mi niečo z toho mohol ukázať aj tu, v piesku, aby som si to vedela ešte lepšie predstaviť?" Bang! Strela vedľa. Niť sa opäť pretrhla, Matúš sa vynoril zo svojho sveta a pozerá znudene po figúrkach. "Nie, to sa nedá." Realita hry v piesku pre neho nie je ani zďaleka tak zaujímavá a lákavá ako tá v počítači.

Pokúšam sa teda vrátiť niekam, kde by celé naše stretnutie malo aj pre neho nejaký zmysel. "Myslíš, že by sme spolu mohli nájsť niečo, v čom by som ti mohla byť nápomocná? Čo by si na takýchto našich stretnutiach potreboval riešiť ty, Matúš? Viem, prečo ťa sem priviedla mama, no teraz ma zaujíma iba to, čo trápi teba." Uvedomujem si, že riskujem. Na jednej strane sa snažím osloviť Matúšovu autonómiu, schopnosť rozhodovať sa a motivovať ho k spoločnej práci v terapeutickom procese, na strane druhej ale vnímam jeho opatrnosť a silný odpor a viem, že takúto otázku môže v sekunde zahrať do out-u a tvrdo sa o tom odmietnuť baviť, ako to už párkrát od začiatku stretnutia urobil.

"Mňa trápi otec! Správa sa ku mne zle." Vyhŕňa si rukáv a ukazuje mi modrinu od telefónu, ktorý otec po ňom hodil, pretože dlho pozeral televíziu. Výraz jeho tváre sa opäť mení, hlas sa mu trasie, oči má zarosené, no jedným dychom z neho idú všetky nepekné veci, ktoré si s otcom doma zažíva. "Ale nevezme ma sociálka, že nie?" Rýchlo sa uisťuje hneď potom, čo zo seba všetko dostal. "Otec mi hrozí, že pôjdem do polepšovne. Ale ja neviem, aké to tam je a či by som tam mohol mať tablet a mobil." Takmer plače, keď o tom hovorí. "Ja sa otca ale nebojím! Pred ním sa tak síce tvárim, no potom sa mu v duchu smejem, lebo to, čo robí, je úbohé!" Počúvam ho a v procese, ktorý medzi nami prebieha cítim všetko to, čo on vo svojich 9 rokoch nevyhnutne popiera - obrovský hnev na otca, bezmocnosť pri jeho fyzických útokoch, cítim strach a rovnako cítim aj smútok. Ten je možno tak trochu aj môj, pretože mám pred sebou dieťa označené ako "problémové a zlé", ktoré mi rozpráva o správaní svojho výbušného, verbálne aj fyzicky agresívneho otca a v závere hovorí: "Ja už som si na to zvykol."

"Keby si mohol vybrať jednu figúrku, ktorá by reprezentovala tvojho otca, ktorá by to bola?" Skúšam proces opäť tak trochu ukotviť do piesku a spolu s Matúšom sa rozhliadam po všetkých agresívne vyzerajúcich postavách a zveroch na polici, po ktorých by som určite siahla ja. No tu ma Matúš prekvapí, keď vyberie úplne obyčajného igráčikového kuchára, lebo "Otec je kuchár." Položí ho na chvíľu do piesku, no hneď ho aj vracia späť. Tento kanál dnes ešte nie je priechodný, ešte nenastal ten správny čas.

V zvyšnom čase sa Matúš veľmi zaujíma o to, kto vlastne ku mne chodí. Chodia sem aj zlé deti? Prečo? Čo zlé robia? Išiel niekto, kto ku mne chodil aj do polepšovne? Príde niekto ešte aj po ňom? Aký má problém? Odpovedám mu úprimne, no snažím sa obracať pozornosť smerom k nemu. Kto bol u mňa pred ním a kto príde po ňom nie je také dôležité. Teraz je pri mne on, on je iný ako všetci ostatní a práve tu a teraz je to iba on, kto má moju plnú pozornosť.

Keď hovoríme o ostatných veciach, ktoré má Matúš rád, všimnem si, že ani neviem ako, no obidve ruky má zrazu v piesku. Nevyberá si figúrky, nič nevytvára, len sa v ňom prehŕňa, ponára prsty až na dno boxu, stíska ho v dlani a pomaly ho z výšky vypúšťa ako vodopád. "Aké to je Matúš, keď sa prehrabávaš v piesku?"

"Ten piesok je príjemný..." Usmieva sa, vidím ten úsmev v jeho očiach spoza plátenného rúška.

Po Matúšovom odchode nechávam v sebe stretnutie doznieť a rekapitulujem, čo všetko dnes na našom stretnutí vlastne prebehlo. Bolo to typické sandtray stretnutie? Hm, nie, určite nebolo. Budú ďalšie stretnutia s Matúšom realizovateľné v piesku? Úprimne, neviem a upúšťam od vopred vytvoreného plánu. Napriek tomu mi dnes ale box s pieskom v závere umožnil dôležitú vec - dieťa, ktoré prišlo v odpore a bolo plné negatívnych emócií, si zažilo príjemný pocit. Matúš odchádzal s úsmevom. Viem, že jeho problémy nie sú vyriešené a že cesta s ním bude pravdepodobne veľmi náročná a dlhá, ale ten pocit a ten jeho úsmev mi dáva nádej, že ho na nej budem vedieť sprevádzať.

Takto nastavená vítam Matúša na ďalšom stretnutí. Do miestnosti vchádza tak nejako ochotnejšie, vyzlieka si mikinu, šiltovku, má sa celkom dobre. Pôsobí dnes uvoľnenejšie ako na prvom stretnutí, postoj bojovníka dnes nebol potrebný. Popri rozhovore si hneď sadá ku mne, k boxu s pieskom.

Hoci naďalej odmieta vytvoriť si v piesku svoj obrázok, vyhŕňa si vysoko rukávy, vyhrabe v boxe jamu až k modrému dnu, položí si do nej ruku až po predlaktie a chce, aby som mu ju zasýpala. Prijímam jeho výzvu a sitkom z výšky sypem piesok - najprv na jeho prsty a postupne na celú ruku až po lakeť. Matúš sa usmieva. "Je to príjemné, studené...", odpovedá na moju otázku ako sa cíti, keď sa mu piesok sype na ruku.

Po chvíli zapojí aj druhú ruku a prichádza na to, že sa dokáže zasypávať aj sám a dokonca mu to ide ešte lepšie, ako keď ho zasypávam ja. Box s pieskom je ho zrazu plný. Ochotne ustupujem zo scény a prenechávam piesok čisto v jeho réžii, napokon - je to jeho kráľovstvo, jeho svet, moja rola "zasypávača" bola len dočasná, pretože on sám najlepšie vie, čo v tom piesku potrebuje zažiť.

Prvýkrát si Matúš začína prezerať aj všetky figúrky a predmety, ktoré má na polici priamo pred sebou. Mal ich tam aj predtým, no na prvom stretnutí ich ešte "nevidel". Siahne po veľkom okrúhlom kameni a pýta sa, či je ozajstný. Po mojom prikývnutí ho začne zahrabávať a potom vyhrabávať ako archeológ - štetcom postupne odkrýva povrch kameňa a napokon

ho vyloví sitkom. Ľavú ruku si položí na piesok a pravou si na ňu z výšky púšťa ten kameň, pričom sleduje moju reakciu a hovorí: "Mňa to vôbec nebolí!" Sledujem to a pozorujem aj to, čo to robí so mnou. Neverím mu, že ho dopad kameňa na ruku nebolí. Pripomína mi to jeho slová o otcovi: "Ja sa otca ale nebojím!" Aj v tomto prípade to vnímam ako popieranie jeho skutočného prežívania, pokúšam sa preto netlačiť, nepresviedčať, no aspoň znormalizovať to, čo by bolo na mieste prežívať. "Matúš, ten kameň vyzerá byť dosť veľký a ťažký. Myslím si, že keby som si ho takto na ruku hádzala ja, asi by ma to bolelo."

Prestáva kameň hádzať na svoju ruku a siaha po diamantoch - vyberá viaceré a zahrabáva ich v rôznych častiach pieskoviska. "Som zvedavý, čo na to povie ten, kto ich nájde." Keď sú diamanty zahrabané, vyberá ploské sklenené kamene a ukladá ich na piesok. Na chvíľu sa zháči. "Hrám sa tu ako malé decko, to sa mi nepáči!"

Ale túžba dokončiť to, na čom pracuje je oveľa silnejšia, ako tento spochybňujúci a hodnotiaci vnútorný hlas - krátko mykne plecom a vyberá z police ďalej - malé farebné slnečníky, ktoré postupne všetky pozapicháva pomedzi sklenené ploskane.

Náš čas sa chýli ku koncu a ja sa Matúša pýtam, aké to je, keď sa pozerá na ten obrázok, ktorý v piesku vytvoril. Prechádza pohľadom po pieskovisku, očami sa usmieva a s hrdosťou hovorí: "Celkom pekne som to spravil..." Súhlasím s ním a oceňujem jeho odvahu a kreativitu.

Na našom prvom stretnutí Matúš nebol ešte pripravený ani ochotný vykročiť týmto smerom, podarilo sa nám urobiť len prvý malý krok. Dnes to išlo o trošičku ľahšie, urobili sme spolu tých krokov viac. Dnes sme neotvárali ťažké témy, ale boli sme viac prítomní v momente tu a teraz, čo Matúšovi opäť umožnilo zažiť si príjemný pocit v úplne bezpečnom prostredí, ktoré sandtray technika ponúka.

Práca s Matúšom mi pripomína dôležitosť ukotvujúcej fázy terapeutického procesu, kedy sa vzťah medzi terapeutom a klientom ešte len vytvára a kedy je zo strany terapeuta mimoriadne dôležité pomaličky našľapovať a preskúmavať klientov vnútorný svet, vrátane všetkých bariér a obranných systémov, ktoré mu bránia blízky a autentický vzťah nadviazať.

Matúš má tiež svoje bariéry a obrany a celkom prirodzene je v začiatkoch terapie v odpore. Ten sa veľmi pravdepodobne bude ešte na našich stretnutiach v rôznych formách objavovať. Až keď Matúš porozumie a hlavne keď zažije to, že sa na našich stretnutiach nemusí báť ani brániť, až keď sa náš vzťah dostatočne upevní, až potom bude môcť nastať terapeutická zmena.

Teším sa na tú prácu s ním. A teším sa aj na všetko to, čo mi v nej umožní technika sandtray. Ponúka mi záchytné body, ktorých sa pri práci s klientom môžem, ale aj nemusím chytiť. Či to pôjde alebo nie, nemusím vedieť vopred - keď sa na klienta naladím, on sám mi to v procese terapie ukáže...

Literárny zdroj: Galusová V. (2020). Obrazy v pískovišti I, Úvod do metódy sandtray.

Yalom I.D. (2004). Láska a její kat. Praha: Portál, 2004. 304 strán, ISBN 80-7178-955