Alžbeta Duffeková_Moja cesta k terapii Sandtray a skúsenosti s ňou z pohľadu liečebného pedagóga na základnej škole.

Prečo Sandtray?
Už na škole ma zaujala terapia hrou a všetko čo k tomu patrí. Nevedela som sa toho nasýtiť. Čítala som jednu knihu za druhou, v ktorých sa písalo o jej formách, metódach a postupoch a jednou z nich bola aj terapia sandtray. Zaujala ma kniha "Drž tátu za ruku", v ktorej sa rozoberá terapia pieskom u malého dvojročného chlapca. V tej dobe som aj ja pracovala s malými batoľatami. Vďaka tej knihe som pochopila, že aj takto malé deti dokážu v hre ukázať čo sa v ich okolí deje a ako to oni sami vnímajú.

Prvé skúsenosti s pieskom.
Moje prvé zoznámenie sa s obrazmi a hrou v piesku, bolo u dvoch malých dva a pol ročných deťoch. Bolo to pre mňa tak silný zážitok, že ma to motivovalo, hľadať terapeutický kurz, ktorý mi ukáže spôsoby ako správne s pieskom pracovať.
Bola som ešte študentkou liečebnej pedagogiky a aj keď som si robila rôzne terapeutické kurzy, s terapiou v piesku som nemala žiadne skúsenosti. Všetko čo som robila bolo v tej dobe len intuitívne a spontánne, nebol nikto v mojom okolí s kým by som sa mohla poradiť o práci s pieskom u tak malých detí.
Dievčatko "Vikinka" dva a pol ročná. Pri hre v piesku figurky ukladala tvárou dole, alebo ich hlboko zahrabávala s jednoduchým komentárom, že sú smutné a plačú. Jej správanie bolo podobné, ako prehrala na piesku. Vyhľadávala tmavé kúty izieb, kde si sadla a plakala alebo bola smutná. V tej dobe som praxovala na detskej psychiatrii a prvé čo ma napadlo, bolo či je možné aby také malé dieťa bolo v depresívnych stavoch, keď rodina je kompletná a pomerne harmonická. Mala malého trojmesačného súrodenca, tak prvé čo ma napadlo bolo, že či to nie je spôsobené tým. Často si ako hru vybrala piesok. Na začiatku som sa spolu s ňou hrala v piesku. Chcela, aby som po nej opakovala a figúrky ukladala na piesok tiež tvárou dole alebo ich zahrabávala. Bola som zvedavá či hru nejako zmení, alebo mi ukáže niečo viac. Časom okresala svoj výber figúrok. Vybrala len dve ktoré pri hre plakali tvárou dole v piesku, bola to ona a jej mamina, a tri figúrky ktoré boli zahrabané. Okrem nich dvoch tam bol ešte mladší braček, no ten bol zahrabaný vždy najhlbšie. V hlave mi bežali myšlienky tipu: "asi má problém s tým, že prišiel nový člen do rodiny, nemajú na ňu toľko času, cíti sa byť odstrkovaná a neľúbená a pod.". Celé som to skonzultovala s jej maminou, či má na ňu popri malom aspoň chvíľku času. Tá sa rozplakala a priznala, že sa cíti extrémne vyčerpaná a unavená, že pocity k malému nie sú také aké boli pri Vikinke, keď sa narodila. Priznala mi, že všetky tieto pocity ju trápia a má veľké výčitky, že je neschopná matka. Často plače, ale snaží sa tak aby ju malá nevidela. Prišlo jej to všetko ľúto. Uvedomila si, že s tým musí niečo robiť, ešte v ten deň sa objednala k lekárke. Na ďalšom stretnutí mi povedala, že jej diagnostikovali popôrodnú depresiu, a že sa už začala liečiť. Poprosila ma, či môže byť spolu s nami pri hre, keď malý zaspí. Postupne sa k nám pridavala až nakoniec to ostalo len na nich dvoch a ja som skor ich len pozorovala a strážila malého drobca. Fascinovalo ma to, ako také malé dieťa dokáže vnímať čo sa okolo neho deje a ešte to tak jasne ukáže v hre. Bol to pre mňa úžasný zážitok aj to, že sa to všetko neskutočne rýchlo zlepšilo. Vikinka začala byť veselá, spontánna a jej hra z piesku sa rýchlo zmenila na námetovú hru o pôrodoch a bábätkách.
Druhý bol chlapec "Leo", mal tesne po druhých narodeninách a na piesku, mi znázornil, ich rodinnú situáciu. Rodina sa zdala byť bezproblémová, úplná a konsolidovaná. No Leo sa v každej hre stále lúčil s tatinom. V piesku ho znázornil ako odchádza na aute preč do roboty a nakoniec ho vždy zahrabal. Robil to stále, aj keď jeho otec bol doma. Ani raz ho v hre nevrátil späť. V tej dobe jeho otec pracoval v inom štáte a často odchádzal preč. Myslela som si, že Leovi otec chýba. Veľa krát musel vycestovať na rýchlo večer, keď spal a nestihli sa spolu rozlučiť. Mala som pocit, že toto bolo jednou z foriem ako sa s tým Leo vyrovnáva. Rodina sa časom rozpadla a Leovi rodičia sa rozviedli. Stretla som sa s ním ešte raz po tom všetkom čo sa im v rodine udialo. Leo bol už starší, mal štyri roky. V piesku už otca neznázornil ako odchádza. Na hracej ploche ho tam stále dával, ale vždy ho hlboko zakopal. Jeho mama mi prezradila, že sú rozvedení, otec si našiel novú priateľku a o Lea momentálne nejaví záujem.
Aj keď to nedopadlo dobre, tiež som bola prekvapená, že mi to všetko tak malý chlapec dokázal v piesku ukázať.
Po týchto skúsenostiach som hľadala kurz, ktorý ma bude viesť a ukáže mi cestu ako ďalej a našiel sa ten správny - Sandtray. Je to úžasné, aké dáva táto terapeutická metóda možnosti. Kurz Sandtray terapie ma tak očaril, že víkendová ochutnávka mi nestačila, a keď som našla možnosť ročného výcviku v tejto metóde neváhala som ani minútu.
Momentálne pracujem na základnej škole v školskej poradni ako liečebný a špeciálny pedagóg a z tohto prostredia by som chcela popísať sedenia s dievčatkom, ktoré si prešlo ťažkou životnou skúsenosťou.

Kazuistika:
Nelka 7 rokov. Dievčatko ku mne doviedla náhradná mamička, ktorá si ju adoptovala cca pred rokom, aj s jej bratom 4 roky. Mala s ňou problém, že ju doma klame, tajne berie sladkosti a schováva si ich za posteľ, a keď ich nájdu vinu hodí na svojho mladšieho brata. Neplní si doma povinnosti, fyzicky si ubližuje - schválne si vyvoláva krvácanie z nosa a nerešpektuje pokyny liečby, neustále si pýta pozornosť, viac než jej mladší brat a pod.
Ešte v detskom domove mala absolvované diagnostické sedenia u psychiatra, psychológov taktiež u špeciálnych pedagógov. Boli jej diagnostikované rôzne poruchy, ako napr. ADHD, nešpecifikovaná emočná porucha a nábeh na všetky poruchy učenia. Správy boli hrubé a desivé. Nelka si prešla všetkými formami týrania od jej biologických rodičov. Na dlhú dobu ju biologický rodičia opúšťali a nechávali doma samú aj s jej mladším bratom, ktorý mal v tej dobe dva roky. Nelka sa o neho musela ako štvor/päť ročná sama postarať. Pravdepodobne bola často hladná a citovo deprivovaná. Nedostala som kompletnú správu čím si prešla.

Prvé sedenie:
Prvý dojem bol šokujúci. Po tých správach, ktoré toto dievčatko dostalo som očakávala úplne iný typ dieťaťa, aké mi prišlo. Útle, milé, slušné dievčatko s veľkými očami, ticho a vystrašene sedelo predo mnou. Bolo z nej cítiť napätie a obavy čo s ňou budem robiť. Zobrala som ju k piesku a figurkam a nechala voľne vyskladať čokoľvek čo len chce. Bola prekvapená, že si nič nepíšem, že sa na nič nepýtam. Opatrne a váhavo brala figurky do ruky.Vždy keď nejaku vzala kontrolne sa na mňa pozrela, čo robím. Keď som sa jej pýtala, ako sa cíti, či je všetko v poriadku, či nepotrebuje moju pomoc v hľadaní figuriek, dlho bola ticho a pozerala do zeme. Nechcela rozprávať, tak som jej ponúkla, že budem hovoriť rôzne pocity a ona mi kývne, keď to bude ten jej. Zastavila ma pri strachu, obavách a napätí. Bála sa, že urobí niečo zlé, za čo ju potrestám, alebo to poviem pani učiteľke či jej náhradným rodičom. Vysvetlila som jej ako to u nás v poradni chodí a vrátila som sa k pocitom, ktoré mala. Či ich ešte stále cíti tak intenzivne ako na začiatku. Nič neodpovedala, tak som ju poprosila aby si našla nejaku figúrku, ktorá sa jej páči. Hneď siahla po bielom koníkovi, ktorého pevne držala obama rukami. Spýtala som sa "Ako sa ten koník má?" odpovedala, že nie moc dobre, že potrebuje ochranu, a preto ho bude držať celý čas v ruke. Chcela pokračovať v hre s pieskom, tak som jej ponúkla, že keby potrebovala na hru obe ruky, môžeme nájsť pre koníka aj niečo iné čo mu pomôže aby sa cítil v bezpečí. Bolo na nej vidieť, že sa upokojila a koníka položila na okraj pieskoviska aby sa pozeral. Po chvíľke jej skladania obrazu v piesku začala opatrne komentovať čo robí. Postavila dom do ktorého schovala jej novú rodinu (mamu, otca, seba a mladšieho brata). Na domček pracne upevnila obrovského mravca, ktorý im robí zle a chce ich zjesť. Začala pridávať zvieratká ktoré má veľmi rada. K domčeku sa ešte raz vrátila, keď celú tú situáciu okomentovala, že to nie je dobré, a že im spraví ochranu. Domček ohraničila červenými hviezdičkami a guličkami ktoré ich budú chrániť. Do piesku neustále niečo pridávala. Potrebovala vytvárať cestičky aby sa dobré zvieratká k domčeku dostali. Prácu s pieskom nechcela ukončiť. Nebola spokojná, až dovtedy kým celý priestor nezaplnila, rôznymi prírodnými materiálmi, (kamienkami, sklíčkami, loptičkami a pod). Po zaplnení celého priestoru v piesku spravila ešte jednu zmenu a to, že bieleho koníka, ktorý ju počas hry s pieskom sprevádzal umiestnila do domčeka k novej rodine. Okomentovala to, že tam bude v bezpečí. Hru s pieskom okamžite ukončila a chcela ísť späť do triedy. Cestou späť bola celý čas ticho a o rozhovor nemala moc záujem aj napriek mojej snahe. Po príchode vbehla do triedy a vzorne sa začala chystať na hodinu a tvárila sa, že ma nepozná. Pani učiteľka mi o Nelke povedala, že je snaživá, že nepozoruje skoro žiadne známky hyperaktivity alebo poruchy učenia. Skôr naopak. Chce byť v triede najlepšia, snaží sa vždy splniť všetko čo má. Deti si ju obľúbili, nemala s ňou žiadny problém, okrem toho, že sa stále potrebuje objímať. Všimla som si, že nás Nelka z lavice pozoruje, došlo mi, že sa obáva, že na ňu poviem niečo zlé, no pani učiteľka sa nedala zastaviť a horlivo mi rozprávala aká je dobrá žiačka. Mrzelo ma, že som jej to už nemala čas celé vysvetliť, žiaľ toto sa v škole stáva často. Snažíme sa vysvetľovať učiteľom aby chodili na konzultacie ohladne detí priamo k nám, ale keď nás už vidia, vždy si na niečo spomenú a potrebu nám to povedať.
Počas zápisu celého priebehu terapie ma chytali pochybnosti o tom či som to viedla správne, čo som sa mala ešte spýtať, čo sa dalo spraviť lepšie a hlavne ošetriť Nelku v závere stretnutia. Mala som obavy či som jej viac neublížila ako pomohla.

Druhé sedenie:
Na druhom sedení so Nelke vysvetlila, že pani učiteľka mi chcela povedať aká je snaživá a šikovná, a že Naše pravidlá v poradni platia, tak sa nemusí báť, že by som o nej pani učiteľke rozprávala. V piesku spravila podobný obraz ako ten prvý, s tým že už tam nedávala toľko cestičiek. Scenár bol skoro rovnaký ako na prvom stretnutí. Zo začiatku strach, obavy, napätie a ticho. Opäť pomohol biely koník, aby tie pocity zmizli. Pri práci s pieskom sa rozrozprávala, a potom v triede zmizla ako šedá myška. Správanie v triede sa zmenilo. Pani učiteľka popísala jej ťažkosti v triede, že deti sa s ňou chcú hrať no ona ich odmieta a často žaluje. V učení je snaživá a napreduje. Stále si vyžaduje zvýšenú pozornosť, dotyky, a objatia. V triede riešili krádež sladkostí, ktoré mali aj s vychovávateľkou pre deti na súťaže a podobné aktivity a mali podozrenie, že to bola Nelka.
Môj pocit z toho celého bolo, že potrebuje nasýtiť to čo jej celý čas chýbalo, či už to boli dotyky - emocionálne potreby, alebo jedlo, sladkosti - biologické potreby. Snažila som sa to učiteľke aj vychovávateľke neustále vysvetľovať, no žiaľ niekedy to bolo pre ne náročné akceptovať a brali to ako záťaž.

Pred tretím sedením mi volala mama, že Nelka vzala v škole sladkosti, ktoré mali pani učiteľka s vychovávateľkou odložené v skrini a taktiež, že od detí si pýta desiatu aj napriek tomu, že jej dáva dvojitú dávku aj so sladkosťami. Na obede si vždy pýta duplu aj niekedy dvojitú. Mala obavy, že si o nej v škole pomyslia, že jej nedáva dostatok jedla, a že hladuje.
Na sedení mi Nelka prezradila, že je na ňu mamina nahnevaná. Odmietla pracovať s pieskom, chcela len postavičky a stavebnicu. Otca (neskôr upresnil, že to je biologický otec), umiestnila od nich ďaleko, až za stavebnicu "je zlý!". Na koberec umiestnila ženu s bábätkom na lehátku, hneď vedľa posadila ženu, ktorá je prísna a dáva na deti pozor, aby spali, boli ticho a nerobili zle. "Mama musí bábätko veľa kŕmiť!", preto je tam obrus s jedlom a pitím, "to všetko je pre bábätko", takto mi to opísala a pokračovala: "Ďalej spia deti, akože na posteli. Dievčatko v šatách, je dobré, dobre sa učí a poslúcha v škole aj doma. Dievčatko v nohaviciach je zlé, nechce poslúchať, tajne berie a je sladkosti a niekedy klame. Bábätko v strede je najmilšie, treba sa o neho starať a všetci ho majú radi, ale nesmie plakať. Pes ich stráži a záchod potrebujú."
Pri tých postavičkách detí mi porozprávala o svojom správaní doma aj v škole. Tie dve ženy popísala jednu ako milujúcu a starostlivú a druhú, zlú a trestajúcu, ktorá tie deti bije, nedáva im jesť a zamyká ich doma samé. Najradšej by bola tým miminom, ktoré drží v náručí mama - terajšia náhradná mama. Cez figúrky mi ukázala čo prežívala s biologickými rodičmi, čo sa s ňou deje momentálne a čo by si priala aby bolo. Pri zmene obrazu nechala len ženu s bábätkom. Chcela pozornosť a starostlivosť náhradnej mamy.

Priebeh druhého stretnutia som konzultovala s náhradnou mamičkou. Priznala, že je dosť vyťažená a vyčerpaná, že nemala žiaľ dosť dovolenky, keď im deti zverili, a preto musí stíhať ich oboch, aj ich "problémové" správanie a aj prácu doma aj v robote. Sama sa s novou situáciou vyrovnáva a cíti sa byť pod veľkým tlakom.
Mamine som ponúkla možnosť častejších konzultácií, aby svoje obavy, neistotu a strach, že deťom ublíži, keď im niečo nedovolí, dostala zo seba von. Dala som jej kontakty na občianske združenia, ktoré pracujú s náhradnými rodičmi a majú podporné skupiny. Odporúčala som jej aby si s Nelkou stanovili jeden deň, ktorý bude len pre nich dve a budú robiť spoločné veci, ako napríklad prechádzky v parku, spolu variť, ísť spolu ku kaderníčke, do knižnice a pod...

Tretie sedenie
Nelka prišla v dobrej nálade, že s maminou majú babský deň, vždy v stredu. S nadšením mi rozprávala, že boli spolu na obede, a že ju vzala na chvíľu do práce. Po krátkom rozhovore, chcela robiť s pieskom.
Tento obraz spontánne pomenovala"Delfíny" - poukladala delfínov po priestore. Jeden išiel opačne ako ostatní. Označila ho, že je najzraniteľnejší. Tesne za neho do ľavého horného rohu uložila draka. Do stredu pieskoviska uložila formičku ruky a nohy. Opísala, že modrý delfín je ohrozený, a že drak mu chce odkusnúť chvost. Ostatné delfíny ho varujú aby sa mohol rýchlo ponoriť a utiecť do bezpečia k nim. Červený delfín, ktorý je najďalej od draka je v bezpečí. Ruka a noha sú tiež zlé a nebezpečné. Pocity z tohto obrazu mala nepríjemné, bála sa že drak modrému delfínovi ublíži a on zomrie, a že ostatní tiež nestihnú utiecť a nezachránia sa pred ním.ZMENA: pridala dve jašterice, opísala ich ako náhradní rodičia delfínov a Tí im všetkým pomôžu, ale hlavne modrému delfínovi. "Zachránia ich."
Svoje pocity mi prerozprávala cez figúrky, ktoré boli v piesku. Najviac sa venovala modrému delfínovi, ktorý bol najzraniteľnejší. Mala som pocit, že koníka nahradila delfínom, ale už mu mal kto pomôcť. Aj napriek silnému obrazu, ktorý vyskladala, bola sebaistá a sebavedomá. Povedala mi, že vie, že to skončí dobre. V niektorých momentoch to bolo pre mňa také silné, že som mala chuť ju objať a povedať jej ako mi je to ľúto, čo sa jej v živote stalo. No nakoniec som ani nemusela, spravila to sama.
Spokojná hru v piesku ukončila a aj napriek zostávajúcemu času chcela sa vrátiť do triedy, lebo tam na ňu čakajú deti s rozohranou hrou.
Nelka ešte dlhú dobu spracovávala čo sa jej stalo, ale čo je hlavné je, že nových rodičov prijala a berie ich už ako novu milujúcu rodinu. V škole sa jej darí a má veľa kamarátov. Je spokojná a vyzerá šťastne. Piesok jej pomáhal zvládnuť ťažké situácie v jej živote, ktoré nedokázala povedať.

Záver
Sandtray terapia je velkou pomocou, keď sa robí priamo na škole. Osobne by som prijala mať viac času na dieťa, ako len 45 min., čo žiaľ v škole nie je možné. Veľa detí zažíva ťažké životné situácie (úmrtie rodiča,súrodenca, choroba v rodine, nedostatok financií, alkoholizmus, psychiatrické diagnózy rodičov, uväznenie rodiča...) a stále musia chodiť do školy a podávať výkon, byť pozorní a hlavne byť ticho. Nie je čas riešiť ich pocity, keď rodičia majú sami so sebou čo robiť. Častokrát ani učiteľ nevie čo sa stalo a deti samé požiadajú o pomoc. Či už je to nevhodným správaním, nepozornosťou, zhoršeným prospechom, či sami prídu k nám. Na našej škole sa snažíme učiteľom vysvetľovať, vzdelávať a supervidovať, aby mali sami v seba istotu a vedeli čo v danej situácii robiť. Veľa z nich sa stali našimi pozorujúcimi partnermi čo pomohlo k tomu, že dokážeme tieto zranené deti odchytiť včas a tým zabránime rôznym patologickým prejavom v správaní, začo sme im v poradni veľmi vďačné.
Je úžasné, ako terapia Sandtray dokáže v tak krátkom čase bezpečne prežiť, stráviť a spracovať ťažké životné situácie, a aj keď sa k nim ešte klient vráti nie sú také pohlcujúce ako na začiatku.
Som nesmierne vďačná za toto školenie, aj za úžasnú lektorku, ktorá je chápavá, empatická, ľudská a nesmierne podporujúca. Týmto sa jej chcem veľmi poďakovať, za jej prístup a ochotu sa s nami podeliť o jej skúsenosti. Ďakujem:-)

Môj kontakt:
Mgr. Alžbeta Duffeková
Pracovisko: Základná škola Podzáhradná 51, Bratislava
E-mail: BettyDuff@gmail.com